Za svoje ctené meno sa hanbím a preto som tu pre všetkých ako slečna Muffina.Tú slečnu nemusíte,to len tak.Mám v pláne písať ako o život pretože to milujem. Inak som naivná,závislá od čokolády,láskou sklamaná a ťažko verná.Jaj a som schopná zabiť človeka ak by šlo o život zvieraťa.Toť vše :).

Keď sa tí druhí zblížia

6. června 2011 v 15:42 | Muffina |  Jednorázovky
Sevasss!Ako sa máte?Ja geniálne btw :D. Mám tu moju prvú jednorázovku,je úplne odveci ale nejako mi to nereže žily. Pár kt. som si zvolila je totálne mimo, ale tak chápete. Jedorázovku som písala o jedenástej v noci, takže to aj tak vyzerá :D.A preto sa mi ani chyby nechcei opravovať...

Luna Lovegoodová bola vždy tak trochu čudáčka. Teda aspoň každý si to myslel. Platinové vlasy jej splývali až niekde k pásu a modré oči mala vždy skúmavo vypúlené. Nosievala nerovnaké topánky, niekedy chodila aj bosá, pretože jej ich niekto schoval.
Luna bola jednoducho iná. No aj ona mala city a dokázala mať niekoho rada. Bola šiestačka a prežívala svoju prvú lásku. Platonickú.
Dvadsiateho júla, tisícdeväťstodeväťdesiat sedem bola horúca sobota a Luna sa vybrala na večeru. Ako inak, bola bosá.
"Ahojte," pozdravila svoje priateľky z Bystrohlavu a prisadla si ju Cho.
"Znova nemáš topánky?" ustráchane sa jej opýtala.
"No hej,ale to nevadí," neprítomne odvetila Luna. Hľadela na stôl oproti. Sedel tam on. Milovala na ňom všetko. Jeho vlasy, orieškovohnedé oči, jeho smiech. Bol pre ňu dokonalý. Nikdy ju chlapci nezaujímali . Brala ich úplne inak ako berie teraz jeho. Toho chalana ľúbi. Preto ju zabolelo keď uvidela ako do Veľkej siene pricupitalo jeho dievča. Ona bola krásna, Luna nie. On chcel ju, nie Lunu. Videla ako si dávajú ranný bozk, ako ju objíma ako pásu.
"Preboha, Luna čo ti je?" ozvala sa Cho a Luna sa strhla.
"Skazostreky," vyhovorila sa Luna a nepresvedčivo sa usmiala.
"Určite žiadne skazostreky,neklam," odporovala Cho. "Prečo stále na nich pozeráš?"
Luna pocítila teplo a začali sa jej potiť dlane. Ruky sa jej triasli a nedokázala udržať lyžičku.
"Ja sa nikoho nepozerám, prosím ťa," ticho vravela Luna a snažila sa hovoriť monotónne.
"Nie?" ironicky sa spýtala Cho. "Tak potom čo? Luna, už sa v tebe vôbec nevyznám. Od septembra si nejaká iná."
Keby si ty len vedela, zachmúrene si pomyslela Luna a očkom hodila na stôl oproti. Už tam neboli. Vydýchla si a tlkot srdca sa jej začal unormáľnovať. Chcela ho vyhodiť z mysle, nechcela ho stretávať na chodbách, pretože vždy keď ho videla, srdce sa jej rozbúchalo a v bruchu mala milión motýľov. Vedela, že ho nikdy nebude mať.
Po raňajkách sa odišla do knižnice, kvôli úlohe z elixírov. Ešte vôbec s ňou nezačala a na konci roka naozaj nepotrebovala H-áčko od Snapea. Potichu si sadla do kúta, tam kde ju nikto nemohol vidieť a otvorila knihu. Chvíľu pretáčala strany a keď už chcela začať písať, začula hlasy. Vychádzali z druhej strany regálu plného kníh.
"Už ma ide z nej poraziť," nahnevane vravel niečí hlas. "Vidíš to?"
Luna ten hlas dôverne poznala. Brko v ruke sa jej začalo triasť a preto ho musela odložiť. Vedela, že počúvať cudzie rozhovory je neslušné, no tento ju až priveľmi zaujímal.
"Panebože, Ron, keď ti tak strašne lezie na nervy, prečo sa s ňou nerozídeš?" nechápavo sa opýtal Harry.
Chvíľu bolo ticho a Luna len počula ako si Ron Weasley vdychol. Slabo privrela oči a v bruchu cítila to isté brnenie ako vždy keď ho počuje alebo vidí.
"Nemôžem," odvetil nakoniec.
"Prečo?"
Luna nevedela ako sa tváriť. Harry radí Ronovi aby sa rozišiel s Lavender? Veď sa stále objímajú a bozkávajú na školských chodbách. Prišlo jej to až príliš divné.
"Vraví...," Ronov hlas znel nerozhodne, "vraví, že si ublíži keď od nej odídem."
"Č-čo?" Harry sa od toľkého prekvapenia zakoktal. Luna naopak otvorila ústa a pomaly sa spamätávala z toho čo počula. Lavender by bola schopná takejto veci? Nie, to nie je možné...
"Plakala a kričala," pokračoval Ron. "Povedala, že keď sa s ňou rozídem tak sa zabije. Chápeš to? Preto sa s ňou nemôžem rozísť. Lezie mi na nervy, ale nechcem aby si niečo urobila."
Luna sa viac nahla k regálu aby lepšie počula. Mala chuť nenápadne odtiahnuť knihu, no potom by sa cítila ako šialená prenasledovateľka.
"No tak potom neviem, kamoš," sklamane povedal Harry. "Vyhýbaj sa jej. Ona nepochopí, že takto sa s ňou vlastne rozchádzaš. Veď je úplne sprostá."
Lune ušiel pazvuk smiechu, no hneď to oľutovala. Bolo jej totiž jasné, že to tí dvaja museli počuť pretože stíchli a Luna si dokonca dokázala úplne predstaviť výrazy ich tváre. Počula ako sa postavil najprv jeden, potom druhý. Dlane sa jej potili, no po chrbte prechádzal mráz. Nedokázala sa odlepiť zo stoličky a tak len trpiteľsky očakávala trápnu situáciu. Rýchlo začala niečo písať na pergamen. Elixír Kosti rast, spôsobuje rast kostí a...Brko prestalo škrípať, keď uvidela na knihe tieň. Pomaly zodvihla hlavu a veľkými očami hľadela do tvárí Rona a Harryho.
"Luna, ty si počúvala?" pobavene sa opýtal Harry. Nezdalo sa, že by bol nahnevaný. Luna sa cítila však trápne.
"Ale čoby," mykla plecom. "Niečo som počula, ale nemysli si, že som načúvala. Píšem úlohu." Rýchlo ukázala na pergamen na ktorom bolo sotva desať slov.
"Hm, to si sa musela snažiť," skonštatoval Ron a pozrel na ňu.
Luna si priala aby obaja sklapli, otočili sa vypadli preč. Keď to nespravili oni, urobila to ona sama. Postavila sa, zobrala knihu, pergamen a Sršňa hodila do tašky a bez pozdravu doslova zdupkala z knižnice.
"Toto bolo trápne, veľmi," vravela celú cestu až kým nenarazila na Cho. Tá na ňu prekvapene hľadela, pretože Luna bola zadýchaná a na bledej tvári jej svietili červené líca.
"Preboha, skade ideš?" opýtala sa a pomohla jej sadnúť si na výklenok z okna. "Vyzeráš..."
"Ľúbim ho," prerušila ju Luna. "Och, Cho, ľúbim ho a teraz som sa pred ním tak strápnila."
"Počkaj ,všetko mi vysvetli. Pekne poporiadku. Som totiž viac než zmätená. Koho ľúbiš?"
Luna sa nadýchla a začala. Cho celý čas pozorne počúvala, občas zvraštila tvár. Luna vravela rýchlo, jazyk sa jej plietol a stále si žmolila rub košele. Keď práve hovorila ako utiekla z knižnice, začuli kroky. Zmĺkla a obzrela sa.
"Geniálne," zašomrala.
"Ahojte," veselo pozdravila Cho. "Skade idete chlapci?"
"Z knižnice," odvetil Harry.
"Harry, nechcelo by sa ti odprevadiť ma do klubovne?"
Luna na ňu pozrela vražedným pohľadom, no Harry súhlasil. A tak tam zostala sama sedieť, zatiaľ čo Ron na ňu spýtavo hľadel.
"Fajn, je mi jasné, že si nás počúvala," začal Ron.
"Ja som nepočúvala," ohradila sa Luna dotknuto, no z jej hlasu sršala neúprimnosť. "Jasné? Písala som esej."
Ron k nej pristúpil bližšie. Nebol veľmi blízko, no i tak cítila jeho mydlovú vôňu z ktorej sa točila hlava. Nenápadne sa jej nadýchla.
"Videl som."
Luna mlčala. Chcela mu vykričať to čo povedala Cho. Chcela aby to konečne vedel, nedokázala to v sebe držať. Bolo to jej bremeno.
"Dobre teda," rezignovala. "Ron...je to naozaj pravda s tou Lavender?"
"Ide ma z toho poraziť," povedal Ron a znenazdajky si k nej prisadol. "Ja už vážne neviem čo mám robiť. Ona sa chce zabiť, ja sa idem z toho zblázniť."
Luna naňho prekvapene hľadela. Zarazila ho jeho spontánnosť. Sedel tam oproti nej a rozprával. A rozprával dlho. Luna počúvala jeho starosti, jeho podmanivý hlas. Mala chuť zavrieť oči a len tak počúvať. Ani nevedela ako dlho tam sedeli, no keď odbila večierka Ron vyskočil na rovné nohy.
"Do frasa!" vyhŕkol. "Musím utekať na prefektskú hliadku."
"Aha, jasné..."
"Aj ty by si mala ísť, mohol by som ti strhnúť body," uškrnul sa.
"Veď áno idem," zahanbene sa usmiala.
Ron prikývol a rozbehol sa po chodbe. Hľadela naňho až kým nezabočil za roh. Zasnene sa postavila a pomalým krokom išla do klubovne. Nemohla tomu uveriť. Rozprávala sa s ním. Konečne.
**
Predierala sa hustým davom študentov aby sa mohla dostať na transfiguráciu.
"Luna!" volal niekto. "Hej, Luna!"
Zastavila a odskočila nabok. Otočila sa a videla ako sa Ron náhli za ňou.
"Ahoj," pozdravila ho.
"Ahoj. Počuj," začal. "Som sa ti normálne zabudol poďakovať."
"Za čo?"
"Veď vieš. V sobotu," vysvetlil Ron. "Fakt mi to pomohlo, nikomu som sa tak nevyrozprával ako tebe. Naozaj diky."
Luna zostala prekvapená,no nedala to najavo. Len sa usmiala. Už si myslela, že zabudol. Celý víkend myslela na ten večer.
"Nemáš začo."
"Ale čo by som nemal!" mávol rukou Ron. Zrazu sa zháčil. "Ehm...inak...Počuj, Luna tak ma napadlo..."
"Áno?" s nádejou sa opýtala Luna.
"Vieš, nabudúci víkend sa ide do Rokvillu. A tak som rozmýšľal, nešla by si tam?"
Lune sa rozbúchalo srdce a nezmohla sa na slovo. A tak len šťastne prikývla.
"A čo Lavender?" ozvala sa. "Tej to nebude vadiť?"
"Zabudni na Lavender," usmial sa Ron a pomaly išiel na druhú stranu chodby. "Tak v piatok. O desiatej! Budem ťa tam čakať!" Vtrhol do davu a išiel si svojou cestou. Luna nevedela či sa má smiať alebo plakať.
Jedno vedela naisto. Piatok neprežije bez toho aby nepobozkala Rona Weasleyho.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama